Láska ako závislosť -
Láska ako viera -
Láska ako neskutočné zúfalstvo a odhodlanie dúfať
Pamätám si to ako včera, keď som prichádzala domov s prázdnotou. Naozaj, doslova som sa cítila prázdna, osamelá, zničená. Prežívala som krásny vzťah s mužom, ktorého som veľmi ľúbila (ak používam tento výraz, myslím to smrteľne vážne) a mala som veľa plánov do budúcna. On, ako silný dravec mi dal pocítiť asi všetko, čo žena chce. Až na jednu podstatnú vec - vec, ktorú ženy potrebujú ale zároveň ich plaší - istotu. Nedal mi ju. Ak sa na to s odstupom času pozriem, dával mi seba. Bola som naozaj tak zaľúbená, že som dávala bokom všetky podstatné veci, ktoré celý ten čas ohrozovali náš vzťah, nevšimnúc si v akom klamstve to vlastne žijem?
Začalo to u mňa približne tak
, ako začína väčšina vzťahov (dovolím si hovoriť za pohľad žien):
- sústredím sa na svoje a jeho dobré vlastnosti
- prežívam šťastie, lebo ma môj pán "božský" práve potešil krásnou textov-kou
- neregistrujem jeho zlozvyky
- registrujem jeho zlozvyky ale som ochotná ich tolerovať
- som ochotná tolerovať jeho zlé návyky a prístup ku mne, pretože ako (budúca matka) žena verím, že ho zmením
- nezmenila som ho
- zmenila som seba - som viac a viac zúfala
- začínam byť závislá od jeho reakcií
- nepáči sa mi to
- nepáči sa mi to ale dokážem si na to zvyknúť
- preboha, už zasa sa neozval
- ozvem sa mu ja - možno čaká na mňa
- nečakal
- bojím sa to priznať - nemyslím na možnosť, žeby nemal záujem
- plač, zúfalosť, neustála sebakontrola
- dávam mu otázky a dostávam vyhýbavé a uppokojivé (ale neuspokojivé) odpovede
- nech povie čokoľvek som presvedčená že klame
- utvrdzujem si vlastný názor
- zhodnotím všetko dôkladne
- och nie, zasa som pri bode 15 !
- pokúsim sa zaprieť ešte raz
- bojím sa vysloviť pochybnosti, možno ho tým sklamem
- poviem to na rovinu a ocdhádzam
- on sa ani neobzrie
- otázky otázky otázky, žiadna pomoc nie je lepšia ako čas (pretože čas zahojí všetky rany ale jedného dňa ich vzápätí aj otvorí)
Nech nasleduje čokoľvek, keď zájde Slnko, a ja ucítim drsné a úzkostlivé objatie noci, neubránim sa ničomu. Neexistuje argument ani záver, ktorý by nás ženy uspokojil. Neexistuje jasná odpoveď. Stále dúfame, a keď sme pozbierali všetku hrdosť (a zdravý rozum) uzatvoríme to (nejako). Avšak nedá sa nič robiť. Tá časť života je naozaj za nami, ale navždy zapísaná ako kapitola niečoho krásneho.(priznávam sama sebe, že nech to bolelo akokoľvek moc, boli to prežité časy pri ktorých sa mi hrnú slzu do očí, bola to láska.. alebo to láska stále je?)
A tak stojím pred tým mužom, s otázkami zodpovedanými (ale môžme im skutočne veriť?) a srdcom prasknutým. Opakuje sa to celé. Niekedy mi to príde akoby som žila v kruhu tých istých životných omylov a nemohla sa z toho vymotať, len kvôli tej mojej povahe ľudom veriť. Spôsob ako sa o mňa zaujíma, spôsob ako sa ku mne chová (všetko je tak zhodné - nedá sa už ujsť) na mňa pôsobí absolútne odzbraňujúco. Predtým ako si stihnem určiť svoje medze a taktiky (fuj) som v tom zas.
Majú muži, ktorých milujeme, na nás tak neskutočnú silu, že sa zakaždým roztopíme pri ich dotyku (dotyku ktorý si tak radi pripomíname) a zahodíme zdravý rozum za hlavu? (Viete si predstaviť ten neskutočný pocit víťazstva keď nás opäť dostane?)
A milujú nás tí muži vôbec, alebo len nedokážu byť sami, a my sme tá najjednoduchšia cesta?
A existujú ženy ktoré naozaj zocelia a dokážu odolať i mužovi pri ktorom stále dúfajú?
Kto sú tie ženy?Žijú vôbec medzi nami?
No comments:
Post a Comment